Telefon zazvonil skoro rano. Myklo ma, "Kto to tu teraz tak skoro rano buntosi!" vyletelo zo mna. "Taky pekny sen som snivala."
V telefone bolo pocut znamy hlas. Bol to stryko Ivan. Vraj ze ma zle noviny. Ziadal ma aby som ho vypocula. Stara pani je tazko chora, je v nemocnici hospitalizovana. Melie z posledneho. Hlavou mi preletela otazka, "No a co?". Ta vsak zo mna nevysla. Skor som sa ho pohotovo spytala. Kde lezi? Dal mi instrukcie a povedal, "Prosim ta chod tam, nemas co stratit. Viem ze ti ublizila, len chod a spravis dobry skutok." Zopakovala som mu meno a adresu nemocnice. "Ano opakujem Gran Via 40, piate poschodie. Mam to, vravis ze navstevne hodiny su od druhej do stvrtej? Pridem tam na druhu teda. Maj sa, pa."
Zlozila som sluchadlo a sadla si na postel. Hladela som do prazdna a premyslala. Srdce mi zacalo byt coraz rychlejsie, a v mojej hlave sa sputal myslienkovy boj. "Ist, neist....ist, neist....ist, neist" "Kua, Hamlet to mal tazsie ako ja. Ale teraz ja som ta bezvladnejsia."
Po hodinovom vahani som sa rozhodla postavit z postele a rozhybat sa. Idem do nemocnice.
Nemocnicny zapach si ma vzdy podmani. Neviem preco ale tato velmi specificka vona robi zo mna lepsieho cloveka. Pod jej ucinkami som milsia, nemracim sa, pozeram sa na veci pozitivne a konstruktivne, snazim sa byt napomocna tym ktory trpia. Asi mi sibe...
Ked som sa viezla na piate poschodie, spolu somnou stali vo vytahu aj dvaja chlapici a jedna matka s malym dietatkom. Ty dvaja si ma premeriavali a uskrnali sa. Ja som sa robila ze si ich nevsimam. Pre istotu som sa snazila zistit vo vytahovom zrkadle, ci nahodou nemam flak na tricku, alebo nebodaj nejaku spinu na tvari. V rukach som drzala kvety a jeden pomaranc. "Preco ludia nosia chorym pomarance? Neznasam ich supat, ked ich supem vzdy sa ofrkam a potom nadavam na moju nesikovnost a na toho kto mi ten pomaranc doniesol. Ked si predstavim ze taky chory clovek sa ma s tym supanim pasovat, neviem, neviem. Vyzera to skor ako trest."
Na piatom poschodi som sla rovno blielou chodbou, az uplne na koniec. Izba cislo 520 bola ta jej. Otvorila som dvere, a ostala stat na prahu, pozerajuc do vnutra akoby som hladala ihlu v kope slamy. Spoznali sme sa.
Scvrkla sa. Bola drobna a zosuverena. Jej pohlad sa na mne uhniezdil a ona mi povedala "Pod dalej, cakala som ta uz velmi dlho." Mlcala som, a vosla dnu. Ona sa ma zacala pytat na vsetko mozne. Ja som zatial viedla dlasi boj v mojej hlave az do vtedy pokial sa moje usta neotvorili a nevyslovili "Odpustam ti." Ona zmlkla a ja som jej podala kvety a pomaranc. V zapeti som sa zvrtla a zatvarajuc dvere som jej sladkym hlasom povedala, zajtra pridem.